Niekoľko slov na úvod
Ondrej Buzala
Od samého počiatku nachádzame človeka ako bytosť spoločenskú. A v tejto chvíli nie je podstatné, či siahame na náš počiatok od nejasného, neobjaveného, hypotetického zlomu prechodného článku medzi primátom a rodom Homo tak, ako nám ho načrtol Ch. Darwin, alebo siahneme na naše stvorenie vyššou bytosťou, Bohom. V jednom i druhom prípade sa nachádzame v spoločenstve. Môžeme uveriť, že prvotnopospolné spoločnosti našich prapredkov boli práve také, ako sú nám vedeckými autoritami popisované, alebo môžeme veriť výroku Stvoriteľa po stvorení prvého človeka "Nie je človeku dobre byť samotnému" tak, ako je to napísané v jednej z duchovných kníh - kresťanskej Biblii. V oboch prípadoch dochádza ku kladeniu a formovaniu základov pre existenciu spoločnosti - vzťahov medzi ľuďmi.
Nech už vznikal náboženský alebo filozofický systém akýkoľvek, v podstate bol prinútený reagovať práve na podstatu spoločnosti, na systém jej vzťahov. Spôsob akým to riešil a snažil sa odpovedať na kľúčové otázky ľudstva bol pre každý z nich charakteristický a ich štiepenie bolo spôsobované tlakom dynamiky vývoja vzťahov spoločnosti. Základné otázky - "kto som, odkiaľ a kam idem?" neboli spravidla vysvetľované same o sebe, bez toho, aby nevznikla snaha riešiť otázky vzťahov v spoločnosti. Dnešný človek nie je výnimkou a nemusí mať príliš veľký záujem o filozofiu, nemusí dokonca ani vedieť, čo to vlastne filozofia je a napriek tomu je z praktického hľadiska prinútený denne reagovať a vytvárať si svoju vlastnú "filozofiu života", ktorá mu kladie oporné piliere pre jeho vieru, alebo vieru v nevieru.
Sám vo svojej práci stretávam mnoho svojráznych filozofov života. Starí, spravidla opustení a nevládni ľudia, ktorí svojho času uživili mnohodetnú rodinu, vládajúci pracovať desať i viac hodín denne. Teraz pripútaní na lôžko, dementní, inkontinentní. Denná realita ich života im častokrát obracia na ruby dôveru v rodinu, spoločnosť i Boha. Ak ešte môžu, kladú otázky, ktorým ľudia produktívneho veku rozumejú iba ťažko. Ich zmysel je spravidla jediný. Prečo som na obtiaž ? A dokedy ešte? Je problematické vypočuť takúto otázku bez toho, aby sme si nepoložili otázky sami sebe. Azda aj my budeme rodine i spoločnosti raz na obtiaž? Ak áno - a spôsob existencie našich starkých nás o tom nemilosrdne presviedča, tak odkedy a dokedy ? Práve dnes, v prítomný deň máme nielen možnosť, ale aj povinnosť na túto otázku jasne odpovedať. Nepremeškali sme vhodnú príležitosť včera a nemusíme utekať pred touto zodpovednosťou do príhodnejšej budúcnosti. Zodpovedať otázky našich starých, znamená vyrovnávať sa s realitou, prijímať ju presne takú, aká je. Znamená to zodpovednosť voči životu svojmu i iných.
Môžem sa pozrieť i do ďalšej oblasti mojej činnosti. Siroty či už ozajstné, alebo siroty žijúcich rodičov. Aj od nich dostáva spoločnosť i jednotlivec otázky. Aj týmto otázkam rozumieme len veľmi málo. Pritom sa možno ani nepýtajú na svoju biologickú matku a biologickú rodinu, na rozdiel od starých, ktorí prahnú po svojich deťoch. Aká filozofia, aké náboženstvo popisuje vzťahy v spoločnosti, ktorá nerozumie opusteným deťom? Ak je filozofia humánnou disciplínou a náboženský systém Božským princípom, potom čím je človek a čím je spoločnosť, ktorú vytvoril?
Zdravotne postihnutí to taktiež nemajú jednoduché. Nie pre postih samotný, ale pre postih, ktorý im pripravila spoločnosť. Nie každý je ochotný sa do nich započúvať a mnoho dobrovoľníckej činnosti v ich prospech sa vykoná z ľutovania. Nie som si istý či práve naša ľútosť je to, čo potrebujú. Ľútosť je iste prejav dobrého srdca, ale nie je to rovnocenný vzťah. V tomto prípade je zraňujúca. A nielen v tomto, ale vo všetkých vyššie spomenutých prípadoch im často práve svojou ľútosťou dávame pocítiť, že sú nerovnocenní partneri, odsúdení na naše dobré skutky. Humánnosť sa tu stáva problematická. Nedomnievam sa, že znižovanie dôstojnosti a rovnoprávnosti človeka aj keby to malo byť "iba" v takejto forme je humánne. Neviem či nie práve okázalá ľútosť je len dobre predstavenou zástierkou našej neschopnosti prijať iných v ich odlišnosti.
Iste by som sa mohol venovať ďalším skupinám, ktoré sú ešte viac na periférii spoločnosti. Narkomani, alkoholici, bezdomovci, delikventi, sekty náboženských fanatikov, homosexuáli, prostitútky. Nedospel by som zrejme k inému záveru než doteraz. Existencia každej takejto skupiny naznačuje niektorý zlyhávajúci článok vo vzťahoch spoločnosti. To sú najkrikľavejšie a najvďačnejšie témy. Existuje však ešte čosi iné. Medziľudské vzťahy medzi nami, ktoré sú azda ústredným gordickým uzlom, čo udržiava periférne skupiny ľudí presne tam, kde ich spoločnosť chce mať. Aby bol poriadok a mohlo sa jasne definovať. Aby stále dobre fungovali manévre, ktoré majú odpútať pozornosť od neduhov "bezproblémového" stredu, predovšetkým od vyhasínania emocionality, podprahovej devastácie etiky a morálky, citovej izolácie jedincov industrializovanej spoločnosti.
Z mnohých miest sa ozývajú hlasy o príchode "tretej vlny", o príchode duchovného života, ktorý obrodí celú spoločnosť. Posledný náboženský systém, ktorý má čo spoločnosti naozaj povedať vznikol zhruba pred dvetisíc rokmi. Napriek všetkým opozíciám a odporu iných systémov, mám na mysli kresťanstvo. Immanuel Kant v jednom zo svojich diel napísal, že mravný imperatív by sme nemali dodržiavať preto, lebo by nám z toho mala plynúť nejaká odmena, alebo trest, ale preto, že sme ho uznali ako najvyšší princíp sám o sebe. Nemyslel tým na kresťanstvo, ale keď som bol kresťanstvom oslovený a prijal som ho, hľadal som k jeho princípom vzťah práve na základe tejto myšlienky.
Nedomnievam sa, že moderný človek musí veriť bájkam a poverám, ktoré kresťanstvo v rôznych dobách sprevádzali. Na rozdiel od ostatných systémov však v sebe zakotvuje úplnú slobodu človeka vo vzťahu k Bohu a k iným ľuďom a na nikoho neprenesiteľnú zodpovednosť samého za seba. Nielen za svoje vonkajšie činy, ale i za stav svojho vnútra. Človeka definuje ako jedinečnú a nedotknuteľnú osobnosť, ktorá Bohu stála za to, aby sa pre ňu úplne obetoval. Takto postavený človek nie je viac ani menej ako ten druhý a stavia všetky pozície ľudí na rovnocennú úroveň. Týmto sa nedotýkam obranných mechanizmov spoločností proti asociálnym javom, ale dotýkam sa dobročinnosti z ľútosti, dotýkam sa nevšímavosti, programovému nerozumeniu otázkam ktoré sú nám kladené inými, dotýkam sa jednania, ktoré nerešpektuje človeka ako rovnocennú bytosť.
Ak som prežil prítomnosť týchto ideí vo forme poznávania Boha, potom presne podľa týchto ideí som povinný - ako každý kresťan - prenášať teologickú lásku hlásanú z kazateľníc do konkrétneho života. Udeľovať jej ľudský teplý rozmer, postavený nie na súcite, ale na hodnote človeka. Nie je to povinnosť vo forme otrockého jarma, nie je to splátka za poznávanie transcedendna, alebo vstupenka do raja. Je to slobodné rozhodnutie, presvedčenie o potrebe a správnosti takéhoto konania. Ľudia s ktorými spolupracujem, pri svojej práci netrúbia pred sebou a za sebou, nenechávajú sa pozdravovať na slávnostných zhromaždeniach, nekynú rukou davom. Denne však nesmierne obetavo prinášajú iným niečo, čo im neupierateľne patrí a predsa im to bolo často už najbližšími uprené - úctu a lásku. Odpoveď na ich otázky.
Ak má prísť "tretia vlna", nepríde sama o sebe. Ak má znamenať obrodenie v spoločenských vzťahoch, nový štýl jednania človeka s človekom, nový druh spoločenských stretov, potom nepríde oddelene od človeka. Aj posledné osobné prinesenie možnosti nového života Bohom pred dvetisíc rokmi v podobe Ježiša Krista, sa udialo cez človeka. A to je viac než iba symbol. Práve tak sa to deje i v prítomnosti každej doby. Preto nie je možné ospravedlňovať sa prepasením vhodnej príležitosti dňom včerajším a predvčerajším, ani utekať pred zodpovednosťou do príhodnejšieho zajtrajšku. Žijeme vždy iba dnešok a nikdy nebude lepšia príležitosť na uchopenie zmyslu života, ako práve v konkrétnej práci práve prítomného okamihu.
Apoň som o tom presvedčený a z toho dôvodu som zavrhol tradičné a na prvý pohľad humánne heslo "Ži a nechaj žiť". Nahradil som ho novým -
Ži a pomôž žiť.